Výstavy, výstavy, ach tie výstavy, alebo...
18.03.2014, 10:38, Ľubica Janigová
...čo všeličo sa môže prihodiť vo výstavných kruhoch...
Výstavy, výstavy, ach tie výstavy...
Jeden ľahko provokujúci článok na internete, ktorý som zdieľala na sociálnej sieti, ma primäl k tomu, aby som sadla za PC a ,,hodila,, na papier pár svojich osobných postrehov a skúseností z 11 rokov mojej ,,výstavnej praxe“.
Začnem v hlbokej minulosti, keď som na výstavy vodila svojho prvého pražského krysaříka, milovaného Fauna z Vyšehradského podhradí. Pri všetkej úcte k vystavujúcim dneška si dovolím tvrdiť, že som bola, v rokoch 2002 a pár následných, priekopníkom vystavovania tohto FCI neuznaného plemena na , ktorým je krysařík dodnes , na Slovensku. Pamätám si časy, keď stretnúť 2-3 zvieratá okrem toho môjho, bola celkom ,, silná konkurencia“. Aj z toho obdobia si spomínam na výstavu, keď jej výsledok a slová posudzujúceho, ktorými nás z kruhu vyprevádzal, boli tak demotivujúce, že byť ja ,,slabšia povaha“ , viac ma na žiadnej výstave s tým psom nik nevidí /ako sa to stalo, žiaľ, jednému z prekrásnych PK, ktorého majitelia po podobnej udalosti viac na výstave neukázali :o( a ani neuchovnili ! / . Lenže...to by som nebola ja...vyrazila som na ďalšiu výstavu...ak má pes naozaj toľko vád, nech to potvrdí aj iný posudzovateľ, ,,Pro jedno kvítí, slunce nesvítí“, predsa ....jeden človek , zvlášť, ak je napísané, že posudok je subjektívny a súčasne nepreskúmateľný, predsa nemôže ,,znosiť “moje zviera pod čiernu zem, zvlášť, ak až tak zle, ako uviedol, nevyzerá....prihlásila som psa na najbližšiu možnú výstavu s posudzovateľom, vtedy mne neznámeho mena a neznalá ,,výstavnej taktiky“ v triede, ktorá bezprostredne zodpovedala veku psa. Dnes sa už môžem podeliť so skúsenosťou, ktorá ma dodnes hreje pri srdci a ktorá opäť naštartovala moju vôľu psov vystavovať...v triede sa okrem môjho Fauna vystavoval ešte jeden krásny PK. Naschvál nenapíšem , ktorý, ale podobnosť so žijúcimi psami a osobami v tomto prípade vôbec nie je náhodná...posudzovateľ posúdil a so smútkom sa obrátil na vedúceho kruhu, keď mal rozhodnúť o poradí so slovami : ,, ...proč oni ty pejsky nenahlásili do rúzných tříd, oni jsou oba tak hezcí a tak typičtí, já to pořadí snad nerozhodnu...“ A stalo sa /dnes je vec už premlčaná /, čo sa vlastne na výstave nesmie...posudzovateľ preradil mladšie zviera / to moje / do medzitriedy a obom psom zadal V1 CAC. Dodnes som za túto skúsenosť vďačná...bola pre mňa prejavom ľudskosti a hlbokého záujmu posudzovateľa o málopočetné české národné plemeno! Aj vďaka tejto skúsenosti som vo výstavných kruhoch zostala na ešte dlhý dlhý čas.....
Niektoré výstavy si človek pamätá viac, niektoré menej a niektoré z pamäti vypadnú úplne. Väčšinou je to závislé od miery úspechu vystaveného zvieraťa, niekedy, paradoxne, aj od jeho neúspechu. Mám tiež pár takých skúseností, na ktoré nikdy nezabudnem. Tiež som sa cítila sklamaná, že moje zviera sa v poradí v triede neumiestnilo lepšie, tiež som mala pocit, že vplyv na to umiestnenie mal môj rodný jazyk, ktorý k západoeurópskym rozhodne nepatrí. To ale bolo veľmi, veľmi dávno...ale do spomienok sa vrylo nevymazateľne. Mám v pamäti aj slová posudzujúceho z inej výstavy, keď v záverečnom kruhu o BOB-a zaznelo : ,, ...pro mně je BOB dnes ta fena...!“ Bola to vtedy Frída Spero meliora a porazila krásneho Falca....naopak, na inej výstave som musela súhlasiť, keď som práve na jej účet počula vetu : ,, Má překrásně rozložené znaky, ale to pálení je světlejší než u té druhé fenky /Berenica Grand lady/ , proto V2 res. CAC...“ to bolo na jej, žiaľ, poslednej výstave a o mesiac už nebola...:o(
A Barborka? Tá so mnou absolvovala asi najviac výstav. Bolo obdobie, keď sa za 36 mesiacov zúčastnila na 32 výstavách a to medzitým hárala aj rodila. Vystavuje sa aj dnes, k mojej veľkej radosti...a s ňou mám tiež jednu z milých spomienok na výstavy, keď som si v posudku prečítala, že jej hrudný znak je rozdelený ,,několika černými chlupy “ a bola opäť výborná, ako koniec koncov vždy. Totiž, degradovať inak kvalitné zviera sa dá šmahom ruky a každý, kto psy vystavuje, sa s tým asi stretol. Vziať hodnotenie psa ako celok a tak ho aj posúdiť , to chce pohľad profesionála.
Vystavovala som veľa krát. A do pamäti sa mi vryli aj negatívne spomienky. Napr. tá, keď to isté moje zviera bolo u toho istého posudzovateľa, pre mňa osobne človeka, ktorý mal do chovu psov naozaj ,,čo povedať“ a dnes už, žiaľ, nie je medzi živými , na jednej výstave V1 CAJC a o 14 dní už VD. Nie, nezmenilo sa, ani kondícia sa nezhoršila, to len v kruhu prehovárala do posudkov veľmi agilná vedúca kruhu, ktorá temer diktovala posudky aj poradie a dobrácky posudzujúci sa proti tomu nedokázal ohradiť...aj to bola jedna zo skúseností na mnou absolvovaných výstavách. Kapitolou samou o sebe sa pre mňa stalo vystavovanie dlhosrstej Bonnie. Práve s ňou sa mi stalo, že som bola vykázaná do kruhu pre ruského toya s konštatovaním, že , citujem.......,, tohle zvíře se z pražského krysaříka narodit nemohlo !“ Mohlo !!! A narodilo...a verte, že tá DOBRÁ v posudku sa ma dotkla menej, ako tie hlúpe slová, že som nejaký chovateľ-podvodník. Totiž tá dobrá bola len svedectvom neznalosti vtedy už platného štandardu , naopak to konštatovanie o pôvode Bonnie sa dotklo mojej chovateľskej a ľudskej cti ! Aj vo vystavovaní chlpáčov som bola taký malý priekopník a keďže posudky sa rôznili, zaznamenávala som si najzaujímavejšie vyjadrenia a dodnes si ich rada čítam. Nezabudnem , ako Bonnie porazila v triede na klubovke svoju sestru, inak perfektnú Biancu a pán rozhodca skonštatoval : ,, ...páčia sa mi tie jej nohy, ona perfektne chodí...“ Nuž, o poradí kvalitných zvierat niekedy rozhodne naozaj detail.
Nie vždy som bola na výstave prítomná a súčasne som aj vystavovala. Pár som ich absolvovala len tak, bez psa, len aby som nasala tú atmosféru a stretla iných milovníkov môjho plemena. Práve takéto výstavy dávajú človeku možnosť lepšie vnímať, čo sa v kruhu deje, všímať si ľudí a ich konanie, kontakty, priateľstvá a opačne........ V súvislosti s takto absolvovanými výstavami dnes ešte viac dokážem oceniť posudzovateľa, ktorý je okrem svojej odbornosti a nestrannosti aj tým správnym nadšencom plemena. Spomínam si aj na nie príliš lichotivé udalosti z výstavných kruhov. Niektorí priatelia na sociálnej sieti tomu hovoria víťazstvá ,,na ksicht “, alebo, že na výstave je posudzovaný aj druhý koniec vôdzky. Hovorí sa, že kvalitné šteňatá a výstavné tituly ostávajú doma. Za takýto postoj sa asi hnevať nemožno. Čo ale človeka môže minimálne rozhorčiť je, ak zo záverečného kruhu o BOB-a silne obsadenej výstavy boli rýchlo vykázané všetky kvalitné jedince až do stavu, keď ten titul musel byť priznaný zvieraťu, ktoré viedol ten správny ,, ksicht “ . Áno, lepšie zviera aj podľa mojej mienky v tom okamihu v kruhu naozaj nebolo...
Z iného súdka. Som zástancom myšlienky, že výstava psov , a to nie len medzinárodná, je malou /niekedy aj veľkou/ spoločenskou udalosťou. A tiež si myslím, že ak v kruhu posudzuje rozhodca / to slovo nemám veľmi rada, aj keď poradie nakoniec rozhodnúť musí :o) / v obleku, s kravatou, či v kostýmčeku , je minimálne prejavom chýbajúcej úcty k tomu okamihu, ak do kruhu vpáli vystavovateľ v rozgajdanej mikine a rifliach. Nie, nehovorím, že vystavovatelia veľkých či pracovných plemien majú šliapať v kruhu v oblekoch, ale predsa, aj v kolekciách pohodlného športového oblečenia sa dajú vybrať vhodné kúsky, ktoré nepôsobia v celku s predvádzaným psom komicky a predsa sú vkusnejšie, ako niektoré odevy v kruhoch vídané.
Ešte niečo. Čo mi zvlášť v poslednom čase v kruhoch, resp. okolo kruhov chýba je to, čo by som označila ako úcta k súperovi. Hlasné pokriky spoza kruhu...viem, najlepšia radosť, škodoradosť, to je také ľudské...ale také nevhodné a trápne...každý, kto vystavuje, snaží sa o najlepší možný výsledok svojho zvieraťa, urobí maximum, preto sa na výstavu hlási , ale napokon je to aj tak o momentálnom rozhodnutí posudzujúceho /predpokladajme , že je nestranný/.... Ale je a bude pre mňa smutné, ak po opustení kruhu s titulom BOB pre moje zviera, príde za mnou záujemca o plemeno /vtedy ešte PK nevlastnil, len sa prizeral / a skonštatuje, že mi to ocenenie ďalší súper z kruhu príliš nepraje. Pritom mi ten súper podal ruku... Vtedy ma tá nestranným pozorovateľom vypozorovaná pochybnosť o úprimnosti toho gesta súpera hlboko zasiahla.
Ak totiž nie je vystavovanie chápané trochu aj ako zábava, príjemne trávený čas s nadšencami, propagácia plemena vo všetkých jeho vekových kategóriách , ale len ako nejaké pomýlené súperenie ľudí, stráca pre mňa osobne táto činnosť zmysel.
A deti...tie moje už z nadšenia vystavovať psov vyrástli a keďže sa mi ani jedno na juniorhandling nepodarilo nahovoriť, už ich ,, povinnou,, účasťou trápim čo najmenej. Ono sa na ich neochotu dobre vyhovára, ak sám človek nemá vôľu na výstavu ísť...tiež som ich vodila na výstavy ešte malé, ale aj to ,,vodiť malé“ by malo mať nejaký limit. Je pre vystavujúcich, ich psov a divákov celkom nepríjemné, ak pri páske kruhu narieka dieťa v kočíku, ktoré ešte ani nedrží hlavičku , idú mu pľúca vystreliť z hrude a mamina vystavuje, hospituje ....no comment. Zažila som aj v SR, aj v CZ. V oboch prípadoch moje uši neboli schopné tú frekvenciu detského náreku akceptovať a deti som utíšila, myslím, že k radosti všetkých okolo, no len v jednom prípade zaznelo to obligátne : ,, Dík...“ . Vedeli ste, že detský plač je jeden z najťažšie akceptovateľných a najnaliehavejších zvukov v prírode ?
A aby som nemala prísne oko len na vystavovateľov a ich prešľapy proti dobrým mravom, obujem sa trochu aj do posudzujúcich. Hoci človek môže počuť najrôznejšie komentáre vystavovateľov , niekedy aj úplne protichodné a rozporuplné na adresu jedného a toho istého rozhodcu, obraz o každom si najradšej robím sama. Teší ma, že v posledných rokoch sú tí arbitri v kruhoch / aspoň v kruhoch s pražským krysaříkom/ väčšinou ľudia so správnym prístupom k tomto miniplemenu. Stretla som sa však aj s tým, že rozhodca tak nešetrne kontroloval, či môj pes nie je kryptorchid, že pes mal z toho zážitku traumu na dlhý čas a zbaviť ho tohto strachu bol vcelku veľký problém. Tiež sa v kruhoch občas vyskytne, čo osobne nemám rada, dlhé nechty v papuli psa pri prehliadke chrupu. Ale to asi preto mi vadí, že som veterinár a napriek faktu, že od mojich praktických cvičení z klinickej diagnostiky už uplynul dlhý čas, v ušiach mi stále znejú slová asistenta pred výukou rektálneho vyšetrenia kravy, určené nám, nádejným adeptkám štúdia ženského pohlavia : ,, Do telesných otvorov zvierat ruku s dlhými nechtami nevkladáme! Alebo na cvičení z anatómie, pitve, sa dala počuť hláška : ,,V bielych plášťoch s dlhými nechtami ste mohli chodiť aj ako holičky ! “ Nezabudnuteľné....
Pri písaní týchto riadkov som na uplynulé obdobie dosť spomínala, rozoberala rôzne situácie, občas sa popod fúz usmievala, občas bola rozmrzená...nie, tento článok nechce byť labuťou piesňou môjho vystavovania, to by som sama seba pripravila o adrenalínový doping, ktorý sa s vystavovaním , nakoniec ako s každým súťažením, spája. Uvidíme. Prvé tohoročné výstavy, ktoré som absolvovala aj neabsolvovala, boli celkom silne obsadené. Tak zostáva dúfať, že to vystavovateľom PK vydrží na dlhú dobu...a sem-tam hlúpy komentár , škodoradosť súpera, či neľúbivý posudok rozhodcu ich od vôle prezentovať krysaříka ako plemeno neodradí.
A keď sa nad tým všetkým tak zamyslím, musím konštatovať, že vývoj asi nezastavím...začala som ako divák obiehajúci psie výstavy a žasnúci nad perfektnou súhrou handlerov a ich psov, pokračovala som a zatiaľ pokračujem ako vystavovateľ, ktorý sa snaží presvedčiť o kvalitách ním prezentovaných zvierat...ktovie. Chce to život , aby som skúsila postúpiť do vyššieho ,,levelu“ ....?
PS: Všetky udalosti ,citáty a skutočnosti tu popísané sú pravdivé a sú mojou osobnou skúsenosťou, preto sú nespochybniteľné a podobnosť so žijúcimi aj nežijúcimi osobami a psami vôbec nie je náhodná.