...rozhodnúť sa...
12.07.2010, 17:51, Ľubica Janigová
...ako nezradiť vlastné presvedčenie...
...spomínam si, že ešte počas štúdia na vysokej škole som sa stretla so zážitkom , na ktorý neviem dodnes zabudnúť...aj teraz sa mi vrátila táto spomienka v súvislosti s jednou zo sučiek, ktoré sa narodili našej Bonnie...vtedy pri praxi na klinike priniesol pán so synom čierneho kokršpaniela, že je už starý, musia ho iba kŕmiť, nemá zuby, aby ho veterinári utratili. Verte, ten pes určite vedel, o čo ide...keď mu pán skladal obojok, jeho oči hovorili za všetko a moje boli plné sĺz...napriek injekcii umieral dlho, staré srdce nechcelo opustiť tento svet...hrozný zážitok, ktorý sa mi vybavil znova, keď som po týždni od narodenia vrhu ,,C,, už s určitosťou vedela, že s malou Cindy nie je všetko vporiadku a šteniatko má vrodenú vadu, rázštep lebečných kostí...na jednej strane sklamanie, na druhej strane obavy, čo s ňou bude?????? Predpokladať sa to , žiaľ, nedalo. Tzv.: všeobecné genetické riziko. Na druhej strane treba vyriešiť otázku, či nechať zvieratko trápiť v stave , v akom je, keď sa každým dňom, ako rastie , deformácia zväčšuje, alebo vec riešť radikálne, podobne, ako kedysi pán s kokršpanielom...
Nevedela som sa týždeň rozhodnúť, hoci viem, že vec sa neupraví, a aj keby sa šteniatko dožilo dospelosti, ohrozuje ho každá prudšia manipulácia, náraz, hra s inými psami, s deťmi...Napokon som zaprela všetko a rozhodla sa, že pošlem manžela na veterinu , aby sa skončilo to trápenie...a aby som nemohla cúvnuť, nechala som Cindy umrieť aj oficiálne.
Nedokázal to a ja viem prečo, ja by sm to tiež nedokázala, vrátil sa s ňou domov...Necháme ju žiť tak dlho, ako vydrží...
Komentáre sú zobrazené iba zaregistrovaným a prihláseným používateľom.