Má pes pamäť...?
05.06.2007, 19:55, Ľubica Janigová
Rozpoviem Vám príbeh...
Písal sa rok 1994. Ničím zvlášť výnimočný... ale pre mňa rok očakávania. Čakala som svoje prvé dieťa... A do manželovej firmy bolo treba strážneho psa. Slovo dalo slovo , ja som mala veľa voľného času a v septembri sme si domov priniesli BONA. Bono bol kríženec otca pitbulteriéra a matky dobermana. Dnes hovorím: ,, Nešťastné spojenie." Ale vlastník feny asi chcel vyskúšať, čo to
,,spraví "... Bolo to obdobie, keď sa aj u nás začali objavovať psie zápasy a psy na tento účel produkované. Bono / podľa speváka Bona Voxa z U2 / bol krásne šteňa. Hnedý, miloval piškóty a nepretržite hrial moje rastúce bruško. Neviem, aké vlny si on a moja nenarodená dcéra posielali. Neviem, aké pachy , aké iné , človeku nepochopiteľné väzby , v tomto , pre mňa, aj pre to šteňa , zvláštnom období , vznikli. Predsa sa zbytočne nehovorí o ,, druhom stave " žien...Zbožňovala som ho a on zbožňoval mňa. Ak niekto neznámy zazvonil pri dverách a nedajbože vstúpil, išiel sa , už ako šteňa , roztrhnúť od zlosti. Bol schopný aj pohrýsť a to mal len pár mesiacov. Prežila som s ním pár pekných týždňov, ale keď sa dieťa hlásilo, odišiel Bono z našej domácnosti k mojim rodičom a bratovi. Tým ľuďom sa stal absolútne oddaným, dovolím si tvrdiť, že by dal za tú domácnosť život. Odrástol... a po absolvovaní základného výcviku bol umiestnený ako strážny služobný pes v areáli firmy.
Čas plynul, mala som o ňom sporadické informácie, aký je ostrý, že si nikto nedovolí ani škrabnúť na bránu firmy, keď je pustený navoľno, ako je fixovaný na môjho brata, s ktorým rástol a ktorý sa o neho staral aj vo firme...Pes jedného pána...Proste, ten pravý služobný pes.
Okolnosti spôsobili, že som sa dostala do firmy práve v čase druhého ,, očakávania ". A srdce mi nedalo, aby som neišla pozrieť aj môjho miláčika Bona v koterci. Až oveľa neskôr som si niektoré veci spojila a dnes ten moment ľutujem... Bono si zobral chlieb so salámou, poštekal, pobehal okolo , povrtel chvostom a vetril... ,, vysokým nosom "... Pohladila som ho a odišla.
Zdal sa mi ,,v pohode", v dobrej kondícii, netrpiaci núdzou či nedostatkom ľudského záujmu. Vedela som, že na brata sa v tomto ohľade môžem absolútne spoľahnúť.Je podobný fanatik, ako ja ...Vedela som, že pokiaľ je vo firme on, pes je v dobrých rukách.
V priebehu , asi pol hodiny po mojom odchode, mi brat volal , rozrušený, že po našom odchode išiel Bona večer nakŕmiť a vyčistiť mu koterec. Vošiel do koterca a keď začal čistenie, vošiel za ním aj Bono...
Nezaútočil hneď... len ceril zuby a oči mal meravé... Vôbec nereagoval... na meno , na žrádlo, na nič...Nezaútočil, nechal len človeka, ktorý sa o neho staral od mladosti, vycúvať z koterca za bránu areálu, ktorý strážil.
Všetci sa zhodli, že sa zbláznil... A rozhodli o jeho utratení... Napadol človeka, ktorý mu absolútne dôveroval... Bono skončil svoju pozemskú púť. Brat ho pochoval, aj sme si poplakali... Odišiel náš pes. Musel...Tak bolo rozhodnuté...
Až s odstupom času, ako som nad celou tou nešťastnou príhodou premýšľala, spájala si súvislosti , ako nasledovali za sebou, neviem, či príčinou celej tej udalosti nebol môj ,, druhý stav " a tá osudná návšteva... Pes má vynikajúcu čuchovú pamäť... Žena v tehotenstve zrejme špecificky
,, vonia "... Boli sme s Bonom , v čase môjho prvého tehotenstva, ako jedno telo, stále bol na mne ulepený, bol šteniatko a prežíval obdobie svojho ,,šteňacieho šťastia"...A teraz ,, to" cítil znova. A všetko sa v ňom asi zlomilo, nechcel byť poslušný služobný pes, chcel byť možno zasa to šťastné šteňa , kríženec pittbulteriéra a dobermana v náručí milujúceho človeka...Preto musel odísť.
Diskusia: "Má pes pamäť...?" | ||
---|---|---|
- Žiadne komentáre - | ||
Pridať komentár | Zobraziť všetky komentáre |