von Lecstein - medzinárodne chránená chovateľská stanica pražského krysaříka

Ako vrh ,,CH,, na svet prišiel...

24.09.2014, 16:52, Ľubica Janigová

...zasa jedna nová skúsenosť...

             Rozhodovanie o každom pokuse odchovať nový vrh v mojej chovateľskej stanici bolo a je vždy ťažké. Predovšetkým preto, lebo si so všetkou vážnosťou uvedomujem, že to nie je a nesmie byť len o ďalšom písmenku abecedy /mimochodom mená pre šteniatka vyberám veľmi rada/ a o mojej osobnej radosti, ktorú mi každý odchovaný vrh prinesie. Myslím, musím myslieť dopredu. Pražský krysařík v posledných rokoch prešiel a stále prechádza zložitou fázou svojej obrody, keď sa podobne ako iné , poviem ,,módne plemená “, dostal do hľadáčika tiežpodnikateľov so psím utrpením a obeťou množenia v chovoch bez PP. Naviac ako malé plemeno ho postihla ešte jedna krivda. Mnohí tí, čo produkujú šteniatka bez PP deklarujú tieto ako superminimikro...ja doplňujem sarkasticky ešte nanopiko-veľkosti / výraz tea-cup šteniatko z duše neznášam/ a to už zdraviu psíka neprospieva vôbec. Ľudia, kupujúci, sa naháňajú za senzáciami a zabúdajú na to podstatné...na štandard plemena. Preto, keď sa situácia vyvinula tak, že krytie fenky Celine von Lecstein bolo v zime neúspešné, teda vlastne nebolo žiadne, hoci aj so sklamaním, povedala som si, nevadí, asi to je tak lepšie. Lenže...psí život je rýchlejší, ako ten ľudský...

             Na podstránke tejto fenky na webe CHS je napísané : Odchovala vrhy: zatiaľ žiadny, panička čaká, aby som dozrela. Ale prvé krytie vo vyššom veku nesie so sebou aj väčšie riziká pri pôrode a naviac...v prípade tejto nezbedy čakať ,,kedy dozrie“, by znamenalo, čakať donekonečna. A toto všetko som si preberala. Odpredu , odzadu, až som sa nakoniec rozhodla, že ešte v tomto roku, pri letnom háraní pôjde Celine za psíkom opäť. A aby mi ten pokus tentoraz vyšiel s väčšou pravdepodobnosťou, nenechajúc nič na náhodu, dala som pred krytím okrem zubnej hygieny, biochemického vyšetrenia krvi k posúdeniu celkovej kondície zvieraťa, urobiť aj vyšetrenie hladiny progesterónu a podľa nej optimalizovať návštevu krycieho psa. Napokon ten termín v druhej dekáde júla prišiel a tak som deň pred synovými osemnástinami cestovala do Spišskej Novej Vsi za psom Danielom Čekanka. Manžel, v úlohe vodiča a sprievodcu, ktorému neustále vysvetľujem aspekty chovu krysaříka a je veľkým kritikom stavu, že plemeno všeobecne ,,rastie do výšky“ , si aj tentoraz neodpustil hlášku, že to bude zasa nejaký krycí pes ,,obor“. Keď si ale v chodbe domu majiteľov zmýlil vlastnú fenu a krycieho psa a s netajeným úprimným obdivom konštatoval, že sú ako jeden, bolo nad slnko jasné, že som vybrala psa v rovnakom type ako naša Celine, teda pravdepodobne správne. Je fakt, že som sa veľmi snažila o niečo oprieť, keď už o nič iné, oprela som sa okrem PP, aj o aktuálny vzhľad Daniela, ktorý pri výške 21-22cm a váhe cca 2 kg štandardu plne zodpovedá a to značilo nádej na štandardne veľké odchované psíky .
Tak sme prvý raz nakryli v tú nedeľu dopoludnia a odišli do mesta, že prídeme skúsiť ešte o hodinu, popoludní. Robím to tak po dohode s majiteľom krycieho psa vždy a zatiaľ sa mi tento spôsob osvedčil. Obdeň neprekrývam. Lenže v meste sa konal jarmok. Všade voňali dolniacke skalické trdelníky / v Spišskej Novej Vsi / a valašské bramboráky, hučali kolotoče a stánkari ponúkali tovar od slovenskej klasiky, píšťalky, fujary až po uštekanú napodobeninu psa z Číny. Tak sme sa trošku pozabudli a na prekrytie prišli až o tri hodiny! Pustila som Celine na zem. Daniel prišiel, privoňal a pozrel na mňa. Z toho pohľadu som čítala : ,, Túto som už dnes mal, inú nemáte...?“ Prekrytie sa nekonalo, ale verila som, že zviazanie dopoludnia a krvné testy sú predpokladom úspechu.
O dva týždne už bolo všetko jasné. Že tak skoro? Podobne, ako ženy, začala Celine trpieť rannou nevoľnosťou a hoci sa správala ako obvykle, teda žrala s chuťou, ďalšie temer tri týždne pravidelne ráno zvracala. Keď som si úspech krytia bola dať potvrdiť na sonografickom vyšetrení 28. deň a potom opakovane ešte o týždeň, bolo už jasné, že Celine čaká dve šteniatka. Ako sa preklopila druhá polovica gravidity, prišla na Celine obrovská chuť do jedla a robila ,,dojížďáka“ . Luxovala ostatným misky, ani umývať ich nebolo treba.
Medzičasom som dcéru, moju pôrodnú asistentku, vystrojila do školy v Brne. S malou dušičkou som hľadela do kalendára, ako utekajú dni a bruško sa guľatí...ak by Celine rodila cez týždeň, cca 59.- 62. deň, uvedomovala som si, že mi v tom prípade nebude mať ani kto nožnice alebo gázu podať, lebo moji dvaja mužskí pôrodní asi-ne-stenti, ktorí, keď sa porežú do prsta, správajú sa, akoby im cez tú ranu mali črevá tiecť, pohľad na toľko krvi a iných tekutín nezvládajú. Pripravila som si teda pean, ak bude treba podväzovať pupočník, že váha nástroja ho na tú chvíľu, než to spravím, udrží v správnej polohe. Dcéra ma stále uisťovala, že rodiť budeme spolu, 63. deň, v sobotu a bude doma. Tak niekedy neviem, čo je lepšie, rodiť v týždni, keď sú veterinárne kliniky a ambulancie v prípade krízy dlhšie otvorené, alebo v sobotu, keď je doma ruka, čo sa nebojí pomôcť...
O pôrodoch u sučiek mám niečo naučené, niečo prečítané z odborných článkov, niečo som si skúsila pri svojich zvieratách, niečo viem z článkov z časopisov a článkov na weboch iných chovateľov, ktorí sú ochotní sa podeliť o vlastné cenné skúsenosti. Píše sa, že fenka 12-24 hod. pred pôrodom zníži teplotu o cca 1-2 stupne...merala som, neznížila. Ak sa inde píše, že deň pred pôrodom obmedzí príjem potravy... neobmedzila, ba bola by v ten piatok večer, 62. deň, zožrala aj mňa a ešte sa píše, že vyhľadáva pokoj, bokom od svorky...snažila som sa ju umiestniť bokom aj preto, aby jej niektorý pes neublížil, no spustila taký krik /už chápem, prečo ju na UVLaF v Brne po operácii zlomeniny lakťa nezvládli držať v klietke/, že som ju vrátila späť. Víkend pred nami, dcéra, čo by pomocníčka, doma a príznaky nadchádzajúceho pôrodu... žiadne. Malá bola moja dušička, keď som si dosť neskoro, neviem, či nie vlastne až v sobotu skoro ráno, líhala spať, že, nič sa nedeje ani dnes, nuž, čo už...čakáme.
V sobotu, 20.09., ráno o 5:25 na zobudilo jačanie celej svorky, čo mňa, celý dom a blízke okolie. Celine lietala po izbe, vyprázdnila črevo s patričným efektom roznášky na ,,kopytách“ a pýtala sa na ruky...Odniesla som ju teda do vyhriatej kúpeľne, pripravila infralampu , paplón a dečky na jej osobné nutné úpravy pôrodného pelechu. 5: 37, keď odtiekla plodová voda, zobudila som dcéru. Celine sa pomaly chystala. Zaliezala, hrabala, chcela pred tou bolesťou utiecť...bolo šesť, keď svetlo sveta uzreli zadné nožičky šteniatka, čo ale maminu, prvorodičku, zrejme trochu vydesilo a rozhodla sa, že sa s nimi ešte prebehne...poklus po obývačke a záhryz do môjho palca pri poslednej kontrakcii pomohol a 6:13 sa narodila malá fenečka, 68 g. Rýchlo po nej aj placenta, ktorá na veľkú dcérinu radosť v sekunde zmizla v útrobách rodiacej fenky. Tentoraz bez žuvania.  Šteniatko, naozaj malé, asi ako zápalková škatuľka, som po nevyhnutných úkonoch kontroly životných funkcií a prvom kontakte s nadšenou maminou odložila pod infralampu v nádeji, že druhé šteniatko bude nasledovať za krátku chvíľu. Nenasledovalo. Čo ale nasledovalo, bol až neuveriteľný nárek prvorodenej, ktorej reflexy velili hľadať niečo k cicaniu a keď zistila, že cez jej vlastnú zadnú nožičku cesta k mliečku nevedie, spustila prenáramný krik. Dcéra svojej mamy. Keďže sa Celine upokojila, položila som šteniatko k nej a ono sa s neuveriteľnou vervou hneď prisalo k zdroju potravy. Ostávalo čakať...dcérine zatvárajúce sa oči si vynútili ešte chvíľu spánku a mne znelo v ušiach...ak je fenka pokojná a netlačí, nič sa nedeje, treba čakať, čakanie je normálne...áno je, len keby nebolo také nervydrásajúce.
Bolo asi deväť, keď praskol aj druhý plodový obal a pri stále sa stupňujúcej sile kontrakcií druhý plod postupoval k východu na tento svet. A zasa zadné nožičky...! Nemám rada túto polohu, aj keď múdre knihy v nej nevidia žiaden problém. Celine s prestávkami tlačila a odpočívala, ale ja som tušila komplikácie. Podľa veľkosti zadných paciek mi bolo jasné, že tento plod je o niečo väčší ako prvý. Keď už boli vonku aj predné nožičky a videla som stlačený a napätý pupočník hoci hlavička stále neporodená, bolo pravdepodobné, že obmedzenie prísunu kyslíka bude nútiť šteniatko k nádychu. Naviac nasledovalo dcérine : ,,Je to chlap!“, a s ,,chlapcami“ sú vždy väčšie komplikácie, voľajako sú horšie pripravení na záludnosti tohto sveta! Posledný silný sťah s protitlakom mojej ruky a psíček bol, aj s placentou, ktorá opäť zmizla v okamihu, na svete. Bol, ale nedýchal. Ja som sa v tom momente zmohla iba na : ,, Dnes neumieraj!“ No keby sa ten vrh narodil pod písmenom J , volá sa psíček Bond, James Bond.  Pri pohľade na to bezvládne telíčko na mojej dlani som pocítila bezmocnosť.
Začala som nútiť psíča žiť! Vyčistila dýchacie cesty, nepýtajte sa , ako, mám síce kojeneckú odsávačku, ale jej použitie bolo ako brúsiť diamant karbobrúskou a predsa, v ústach mám väčší cit a vreckovka cez noštek a papuľku pri tom úkone bezpečne zachytila odsatú tekutinu...chladná voda ako šoková terapia a psíček sa rozdýchal! Našťastie som už mala podobnú skúsenosť s pôrodom dlhosrstej Bonnie, vlastne babičky tohto vrhu. Tej som tiež pred 6-timi rokmi dávala umelé dýchanie a dnes sa smejeme, že som asi silnejšie fúkla a preto jej z kože vyrazili dlhé chlpy /tak len dúfam, keďže postup bol tentoraz opačný, že som zo psíka neurobila naháča a nezačnem zarastať ja! /
Psíček už pekne sám dýchal, len sa mi na tom dychu, zvlášť na konci výdychu, niečo nepáčilo. Akoby vzduch stále bublal v tekutine...k úplnemu odstráneniu vdýchnutej plodovej vody sme potrebovali dosiahnuť silný výdych. A že život sa rodí v bolesti, práve tú som psíčkovi štípancom na zátylku spôsobila. Mali ste počuť ten rev, ale aj vidieť, koľko tekutiny z neho ešte vyprsklo...dych bol čistý. Psíčkovi sa uľavilo, tak sme ho po tom výkone konečne priložili k mame. Lebo papať! A začal okamžite. O ďalšiu dôslednú masáž súrodencov sa už postarala Celine. Po chvíli som skontrolovala bruško matky. Bolo prázdne. Odstránili sme všetky tie prepotrebné veci a nechali rodinku oddychovať.
Ďalšia komplikácia prišla na druhý deň. Mliekotvorba u Celine nastúpila veľmi silne a šteniatka nevládali toľko mliečka vypiť. Neviem, aký veľký je objem žalúdka 68 a 94 gramových šteniat, ale pri pohľade na červenú napätú lesklú kožu mliečnej žľazy, zvlášť nad zadnými strukmi a bradavku neskúšanú prisatým šteniatkom bolo jasné, že treba Celine pomôcť. Keďže sa náš malý Bond ukázal ako papkáč, pomohol teraz svojej mame práve on. Nechali sme ho dobre vyspať, napriek bolesti vytlačili z napnutého cecíka trošku mliečka a takého čerstvo zobudeného, ale hlavne hladného, k nemu priložili. Zacítiac vôňu mlieka otvoril takú veľkú papuľku, že do nej vcucol nie len bradavku, ale aj okolie, až sa pod kožou vyrysovala celá naliata mliečna lišta. Ak je pavúčie vlákno pevnejšie v ťahu ako oceľové lanko rovnakej hrúbky, potom tento psíček vie vyrobiť podtlak ako výveva. Celine sa síce chvíľu bránila, ale ako prichádzal pokles napätia v tkanive, upokojila sa. Problém sme vyriešili a dnes už, našťastie, tvorí Celine mliečko presne podľa zákona trhu: Koľko predám, toľko vyrobím.
Na rozdiel od neštandardne pred pôrodom správajúcej sa matky , šteniatka sa správajú celkom štandardne. Papajú, spinkajú, kakajú, cikajú a to stále dookola. Tretí deň, presne podľa normy, svorne odhodili zvyšky pupočníkov, posledný znak, že sa narodili...a vedeli ste, že zobrazovanie Adama a Evy má často jednu zásadnú chybu? Tí, keďže stvorení, by pupok, ten mnohých umelcov estetický bod brucha, mať nemali...
PS: a ešte jedno sem patrí...keď po chvíli, po prvom napití odišla u oboch šteniat z čreva smolka a ukončila tak všetky pochybnosti o možnom výskyte uzáveru análneho otvoru, ktorý sa ako vrodená vada u psov občas vyskytuje, nemala som práve nič poruke a keďže som nechcela , aby šteniatka to prvé, ešte sterilné hoxxno rozniesli na bruškách po pelechu, vzala som smolku do prstov a hodila do umývadla. Lenže...pozabudla som neskôr v tom vytržení umývadlo spláchnuť. Keď na obed vstal syn a prišiel pozrieť ako sa Celine a šteniatka majú, všimol si tie malé predmety patričného tvaru a vraví : ,, Mama, dúfam, že to nie je to, ako to vyzerá.“ A ja že : ,, Je to presne to, ako to vyzerá.“ A on : ,, A ako sa to dostalo do umývadla? Dúfam, že si to nechytala do rúk!“ A ja nato: ,, Presne ako vravíš...“ A on: ,, Mama, ty si ale humusáčka!“ Tak som bola v tom momente prenesmierne šťastná, hoci inokedy sa hnevám na jeho oneginovské vyspávanie a vstávanie na obed, že tento pôrod prespal, lebo vidieť to oživovanie psíčka, nedal by svojej mame už ani pusu...