... ako je niekedy zložitejšie ,, dostať ich tam, než odtiaľ...
21.04.2015, 15:03, Ľubica Janigová
O tom, ako sa topiaci slamky chytá, ako v núdzi poznáš priateľa a čo znamená, ak ti niekto vytrhne tŕň z päty, alebo aj o cibuláku, bronzovom slonovi a pánovi Vokovi...
Poučená z udalosti so sučkou Bonnie, ktorú miesto šteniatok postihla pyometra, kde príčinou možno bola aj doba viac ako štyroch rokov od poslednej gravidity, ktorá ,,čistiacim,, efektom nemohla pomôcť k udržaniu dobrého stavu maternice, rozhodla som sa, že nakryjem jednu zo svojich chovných sučiek, tiež už staršiu, temer sedemročnú Beatrix, ktorá svoj posledný vrh odchovala v roku 2011.
Krycieho psa som mala vybraného dávno, síce nie priamo pre ňu, ale keďže celý môj B-čkový vrh / tri sučky/ mám doma, hodil sa tento pes aj na Beatrix.
Po mesiaci sumarizácie čísel a výkazov k daňovému priznaniu bolo to rozhodnutie kryť ako príjemná kratučká prestávka a Bea konečne začala hárať. Kontaktovala som teda majiteľa krycieho psa v nádeji, že si upresním podmienky krytia a termín návštevy. Vtedy ale prišla zlá správa...mnou vybraný psík už nežije, srdce...Keďže sučky kryjem až ku koncu ruje, mala som relatívne dosť času osloviť niekoho iného. Lenže ja som veľmi chcela do genetickej výbavy ďalšieho vrhu vlohy práve toho už nežijúceho psa. Ako na to? Mozog pracoval a databáza KPPPK pomohla...našla som čerstvo zbonitovaného potomka a rýchlo oslovila majiteľa...opýtala som sa na všetko možné, len som zabudla položiť jednu otázku, ktorá sa neskôr ukázala ako zásadná...,, Kryl už psík? “
Nadišiel optimálny deň krytia, aj s podporou vysokej hladiny progesterónu a keďže cesta bola ďaleká, viac než 350 km len jedným smerom, vyrazili sme skoro ráno. Aj som sa celkom tešila, že moje oči cestou spočinú na niečom inom, ako na monitore počítača, plnom čísel a tabuliek. Predpoludním sme konečne dorazili na miesto a po obvyklom pozdrave sme nechali zvieratá ,, konať “...Poznáte to, chvíľu sa hrali, chvíľu naháňali a keď som už mala pocit , že je ten správny okamih, prerušila som pobehovanie Beatrix a čakala, ako sa k ,, veci“ postaví nádejný ,,otec“ ...lenže, ten pobehovať síce prestal tiež, ale k ,,činu“ sa veľmi nemal. Ubehla ďalšia polhodina, pustili sme zvieratá na dvor, že možno tam...ale to bolo ešte menej nádejné , ako v miestnosti...až tu som zistila, že psík ešte nekryl a spomenula som si, aká to bola na prvý raz maturita aj s naším Faunom, keď len veľká trpezlivosť majiteľky fenky Babetky doviedla Faunovo snaženie do úspešného konca...lenže, toľko času, spomínam si, boli to tri, či štyri hodiny, sme v tento deň nemali. Rozlúčili sme sa...lenže atmosféra v aute ,,hustla“ ...idem toľké kilometre a nakoniec odídem s nenakrytou sučkou a nosom dlhým ako Buratíno...Došli sme do blízkeho mesta, aby sme si vydýchli a rozhodli sa, čo urobíme...otočiť to do Prahy, na cestu dlhú ďalších 140 km, cestou sa pokúsiť dohodnúť krytie u známeho chovateľa, u ktorého sme už v minulosti v Prahe úspešne kryli, alebo...ALEBO...!!!! A prišla tá spásonosná myšlienka...v tejto časti Zemí českých som mala už dávnejšie vyhliadnutého ešte jedného krycieho psa, lenže opäť na inú sučku. To, či by sa hodil na moje B-čka som nikdy neskúmala. Ale, na to predsa máme priateľa na telefóne, lepšie povedané dcéru na telefóne. A zasa aspoň orientačne pomohla databáza a jej výpočet koeficientu príbuznosti...číslo bolo uspokojivé, rozhodla som sa. Znamenalo to síce pokračovať ešte ďalších 80 km smerom k hraniciam s Rakúskom, ale za pokus to stojí...skúsim to vytelefonovať...S malou dušičkou som vytočila číslo pani majiteľky a čakala hocičo, aj odmietnutie... potom som ale počula súhlasnú odpoveď, ktorá mi umožnila nie len použiť do vlastného chovu krásneho typového psa, ale spoznať aj milého, ústretového a pre psy nadšeného človeka . Keďže krytie bolo možné až po práci, zastavili sme sa v Rožmberku nad Vltavou. Mestečko bolo ako vymreté, všade domy na predaj, reštaurácie pozatvárané, tak sme si skrátili čas aspoň prehliadkou miestneho hradu, kde prebýval slávny zvodca a roztopašník, Petr Vok z Rožmberka a dozvedeli sa okrem iného, že slávny cibulák, čo by známy porcelán, vlastne žiadnu cibuľu v dekore neobsahuje. To, čo mu dalo české meno, je plod granátového jablka podľa vzorov čínskeho porcelánu, ktorý ľuďom v našich krajoch tú cibuľu pripomínal. A ešte nezabudnuteľný pohľad z Anglickej veže na meander čiernej Vltavy, príbeh o soche slona na nádvorí, ktorá je vraj len kópiou, pretože originál si odviezla pôvodná majiteľka do Švajčiarska, keď predložila správe hradu rodinné fotografie, ako sa s ním, ako malé židovské dievčatko, hrávala, ako oň v čase okupácie prišla, aby ho zasa po rokoch objavila. A tú kópiu dala spraviť na vlastné náklady pre hrad...z vďačnosti.
Hodiny pokročili a s prianím pani kastelánky, aby sa šteniatka podarili, sme sa presunuli na miesto činu . A naozaj to bolo miesto ,,činu“, lebo do pol hodiny po príchode sme mali aj nakryté, aj vypísané prepotrebné doklady. Ale zdržali sme sa v príjemnej debate, lebo inak sa ani nedalo. Bolo úžasné vidieť naživo cca 30 kilového briarda, ako sa ,, pestuje“ v náručí paničky , malú vílu Amálku, ktorá viac pripomínala čertíka rohatého, ako roztomilú rozprávkovú blondínku a nakoniec aj slávneho Ozzyho Osbourna...tak som sa chytila tej pomyselnej slamky, v núdzi poznala priateľa a domov, síce na dlhú cestu , ale odchádzala s pätou, kde ma už žiaden tŕň neomínal.
PS: až doma, po únavnej a náročnej ceste, keď som myslela, že noc strávime v hoteli niekde v Brne, som dôslednejšie prešla rodokmeň nádejného otca a neostalo mi nič, len skonštatovať, že to asi tak malo byť...totiž, krycí pes a nádejný otec nášho vrhu ,,I“ je synom psa, za ktorým, vtedy už viac ako 12 ročným, som práve s Beatrix bola v Prahe pri jej prvom, ale nevydarenom krytí. Tento pes už tiež nežije, ale jeho gény sa skrz syna a našu Beu v ďalšej generácii krysaříka zasa objavia. Paralela s pôvodným, nepodareným zámyslom...? Náhoda...? Tak som zvedavá, čo z tohto chovateľského príbehu nakoniec vzíde.