Ako to začalo
Naša rodina žije v okresnom meste na strednom Považí, v Považskej Bystrici. Mojím pôvodným povolaním ve veterinárna medicína. Už pred časom som sa jej prestala venovať, ale celý život ma zvieratá sprevádzajú. Cez korytnačky, kanáriky , andulky , cez králika , fretku a kunu skalnú ,až som sa dostala ku psom. Avšak , pravou príčinou , prečo sme si obstarali psa bolo toto: S manželom , ako vášniví návštevníci výstav psov, sme v roku 2002 zobrali na jarnú MVP do Nitry aj naše dve deti. Očakávala som podobné nadšenie, aké som dovtedy prežívala ja. Ale nestalo sa ... Syn Janko, vtedy 5 ročný, chodil pomedzi zvieratá s veľkým rešpektom a okolo dogy a psov podobných rozmerov nebol schopný pre panický strach prejsť vôbec. Nosil sa na rukách. Veľmi ma to mrzelo... S manželom sme usúdili, že najlepšia terapia na strach bude pes v domácnosti.Slovo dalo slovo, doma sme mu vyložili atlas plemien psov s dovetkom, aby si nejakého vybral. Ja som , poviem pravdu , vtedy uvažovala o čivave, ale keď sme mu už dovolili vybrať si... On v tom čase ešte nevedel čítať, vybral si podľa svojho rozumčeka ..pražského koníka... áno dobre čítate... koníka. V tom atlase to bol najmenší a najchymárnejší psík. A moja navrhovaná čivava ostala v nemilosti. Ale manžel rozhodol, keď ,,koník" , tak ,,koník ". To ani zďaleka netušil, čo ho pri hľadaní toho ,, koníka " bude čakať.
Ako to pokračovalo
Ak si ešte pamätáte, rok 2002 bol rokom , keď sa cez Čechy prehnala storočná voda. Televízia horlivo informovala. Praha, České Budejovice, Olomouc , dediny na Morave... A v tomto nepriaznivom čase sa nám dostal do rúk inzerát v ktoromsi chovateľskom časopise, kde šteniatka PK ponúkali. Manžel s nadšením zobral iniciatívu do svojich rúk a začal telefonovať. Žiaľ, zvieratá boli bez PP. Ale dostal aspoň typ, že p. Smahová , dlhoročná chovateľka , má šteniatka... Zavolal a dozvedel sa , že vo vrhu sú dve sučky a jeden psík. Mali vtedy iba pár dní. Dohodol podmienky a termín odberu vyšiel na august 2002.Už sa , žiaľ , nepamätám, prečo som s manželom po šteniatko nešla ja. Dôveru dostala vtedy osemročná dcéra Natália. Tá nemohla dospať. Cestou sa ozývali telefónom a hovorili o zničených dedinách a mestách, o provizórnych mostoch cez rieky... na spiatočnej ceste som vyzvedala , aké šteniatko je. Dostávala som len odpoveď : ,, Však uvidíš..." A večer , okolo 22,00 hodiny som uvidela... Na zemi pred dverami do garáže sedelo šteniatko! Vedela som , že krysiarik je malé plemeno, ale že je tak miniatúrne ,keď sa odoberá k novému majiteľovi ,tak to som netušila. Faun z Vyšehradského podhradí dostal meno ,, TONY ". Po sympatickom chlapcovi, idolovi môjho malého syna zo seriálu ,, Power Rangers". Vyberať mu meno dnes, asi by sa volal Blesk McQeen. Do Tonyčka sme sa všetci zamilovali, vrátane babiek a dedkov. Ale nemala som , hlavne ja, ne ružiach ustlané... Tony bol šteniatko, ktoré veľmi, veľmi smútilo za svojou maminou. A keď som chcela ,aby sa rodina vyspala, tak som pár nocí nespala ja. Nikdy nebol šteňa zlé, ktoré ničí nábytok a topánky. Rád sa hral a to mu zostalo až dodnes. Za vodcu svorky si vybral manžela, toho poslúcha na slovo.Deti akceptuje, ale byť veľkosti dobermana, ten, čo to všetko spôsobil, by už mal postrihané nejedny nohavice. U mňa vie , že mu všetko prejde a tak pri zavolaní niekedy striedavo naháňame jeden druhého. Ale keď vonku búchajú delobuchy , alebo ho svrbí bruško, presne vie, aké ,, psie oči " má na mňa hodiť...
,, Ve dvou se to lépe táhne...
A Tony rástol.Čas plynul, úspešne zvládol svoju psiu pubertu.Museli sme síce poodkladať všetkych plyšákov z pohoviek , pretože ho úžasne ,, fascinovali" , zvykol si na manipuláciu u veterinára, naučil sa chodiť po schodišti v dome, absolvoval výstavy... Učili sme sa ,, chodiť " spolu. Prvú sme absolvovali 04.05.2003 a kakali sme v kruhu! Odvrátená strana Mesiaca... Ale od výstavy k výstave sme sa zlepšovali a 21.01.2004 nám SKJ priznala titul: Slovenský šampión krásy mladých. (Viac o našich výstavných úspechoch na samostatnej stránke.)Keďže v SR neexistoval klub chovateľov PK , stali sme sa podľa rady na českých klubových stránkach členmi Klubu chovateľov málopočetných plemien psov, ktorý zobral krysiarika pod svoje ochranné krídla. V rámci tohto klubu po splnení klubových podmienok bola Tonymu 18.09.2004 priznaná chovnosť. A vtedy mi to všetko začalo dochádzať. Hoci som si nikdy nemyslela, že by som mala súčasne viac psov, začala som koketovať s touto myšlienkou. Ale už nie psíka , ale fenku. Fenku, pretože toto plemeno nás všetkých chytilo za srdce. Fenku, pretože som zistila, že na Slovensku síce títo malí dobermaníci sú, ale členov nášho klubu , ktorí majú zvieratá s PP , som v zozname k 15.02.2004 napočítala len troch , aj to vrátane mňa. Prečo teda neskúsiť chov tohto prítulného a ušľachtilého plemena? Preto fenku.
Tortúra začala.
Keď fenku, tak hneď ! Tak sa k celej veci postavila moja rodina. Lenže nájsť fenu nepríbuznú k nášmu Tonyčkovi? Nemožnééééé! Feny s preukazom pôvodu v inzertnom časopise? Sen noci svätojánskej! Miestami sa mi zdalo, že hodiť kameňom a trafiť inžiniera je pravdepodobnejšie, ako získať do chovu nepríbuznú fenku krysiarika s PP .
Rozhodla som sa , že si fenku vopred zahovorím a počkám. Ale prvá veta tohto odstavca mi stále znela v ušiach. Keď fenku , tak hneď ! Čo keď si to rodina, a hlavne manžel rozmyslí. Bol rok 2004. Celé leto som snorila , pátrala. Písala som inzeráty na stránky českého klubu ,ale nikto sa neozýval. Nakoniec som sa predsa len rozhodla fenku si zahovoriť u sl. Burešovej, CHS Dar minulosti. Ona mi síce tiež veľa nesľubovala s konštatovaním, že jej sa rodia ,, jenom kluci ". Aj preto sa teším z toho, keď sa jej fenke Cilínke narodili naraz štyri fenky vo vrhu ,,F". 
Ale , k veci. Keď mi už nemohla pomôcť sama, dala mi aspoň tip. Pani Hrbková z Prahy čakala u fenky Andula Šafářova Spero meliora okolo 4.10.2004 šteniatka. S pani Hrbkovou som sa telefonicky hneď spojila. A svitla mi iskierka nádeje... Toho 4.10.2004 som naozaj dostala správu, že šteniatka sú na svete, že sa narodili 28.09.2004 a vo vrhu fenečka je. 
A tak sa mi ,, narodila " Frída Spero meliora. Nebola síce s naším Faunom nepríbuzná, ale povedala som si : ,,Nie je Faun jediný krysiarik na svete, a keby ostal jediný , majú spoločných tak krásnych predkov , ako sú Atila a Bucefal z Vyšehradského podhradí...
A bolo rozhodnuté. V chladnom jesennom podvečere, pár týždňov pred Vianocami 2004 sme si domov odvážali Frídu. Hneď od začiatku bola pohodové šteniatko. Vôbec nekňučala. Mala som už síce skúsenosť s Tonym, samostatné spanie bolo pripravené, ale nebolo ho treba. Tony bol zo šteniatka úplne hotový. A čo potom moje deti... Boli úplne namäkko.
Frída rástla...
... a čertovské uši nevstávali. 
Nuž čo? Podľa rád skúsených nastúpil leukoplast a masáže. Prezradím , že ako veľmi účinná sa mi ukázala jemná masáž krémom s obsahom pštrosieho tuku a gáfru. U ľudí sa používa na jemné prehriatie a prekrvenie bolestivých miest. Podobne účinkovala aj u neposlušných psích uší. A ... postavili sa. Síce sú mäkšie ako u Tonyho, ale keď sledujem ich hru, viem presne, akú má naša Nely, tak ju pomenoval manžel, náladu. Nely vyrástla na krásnu fenu. Pozerá na človeka tak, že čakáte, kedy prehovorí. Manžel vravieva, že tými druhými očami vidí duchov ako tibetskí psi. Naozaj sú chvíle, keď mi sedí v náručí , vlastne ona vždy sedí niekomu v náručí a uprene pozerá niekam vedľa . Dlho bola nedôverčivá, keď sa s ňou deti hrali a otočila sa na chrbát. Ale to zrejme súviselo s bolestivým tetovaním ešte v šteňacom veku.Vyslovene mala na túto polohu reflex. Aj nás najviac vystrašila. Mala tri mesiace, keď prestala na niekoľko dní žrať a v noci stonala ako dieťa. Boli sme vtedy pracovne preč. Na ceste späť nám zatelefonovali deti , že Nely je veľmi zle. Leteli sme domov , zaviezli ju k veterinárovi. Zdalo sa , že črievka má silne napadnuté parazitmi. Urobil potrebné. Až ráno, v stolici , som objavila tie myslené škrkavky! Kovový krúžok priemeru asi centimeter. Viete si predstaviť, ako bolestivo a dlho jej cez črevo prechádzal. Zlo bolo zažehnané.Svoju prvú výstavu absolvovala Nely v lete 2005 v Košiciach. Chodiť sa nikdy špeciálne neučila, pretože je pes, ktorý sa prechádza , len ak sám chce. Ak nemá náladu, zaspätkuje a leštiť psom podlahu, to nikdy nebol môj štýl...Ona je fena , ktorá vie asi najlepšie vycítiť, akú mám radosť, keď jej to v kruhu svedčí...Je dominantná a vždy, akoby ,, nad vecou". Náručie kohokoľvek, kto sedí z domácich na dosah , či na doskok, si bezvýhradne anektuje. Vo veku 11 mesiacov jej bol priznaný titul Slovenský šampión krásy mladých.( Viac stránka o výstavách.)
Je čas na chovateľskú stanicu.
Fenka bola doma, chovný pes tiež. Začala som pomýšľať na žiadosť o medzinárodnú registráciu chovateľskej stanice. Rok trvalo, než som vybrala jej názov. Dcéra presadzovala,, Ružovú lentilku" , syn ,,Čierneho čertíka" , manželovi brnela hlava a radšej sa nevyjadroval... ,,Len aby to dobre znelo, keď sa Ti ten odchov raz podarí," vravel. Mne sa páčila aj ,, Čierna perla" , meno, ktoré, zdalo sa mi, vystihuje psa, aj jeho jedinečnosť a zriedkavosť. Keď prišlo na lámanie chleba a písala som žiadosť, spomenula som si na starú historku , ktorú mi spomínal manžel a názov ,, von Lecstein " bol na svete. ,,Lec-" si dovolím nekomentovať a ,,-stein" , jednoducho, skala a či , kôstka. Nezabudnem na ten úsmev a zdvihnuté obočie, keď som mu to meno budúcej CHS oznámila. Tak sme dostali certifikát o medzinárodne chránenom názve našej stanice , Lecstein( von) .
Chovateľská stanica s jednou fenou?
Sú aj také. Podľa môjho uváženia o nič horšie ,ako tie , s väčším počtom zvierat. A chvála im za každé odchované šteňa. Ale predsa sa mi zdalo, že by som potrebovala ešte jednu fenku, ktorá by s naším Tonym bola predsa len menej príbuzná. Pátranie teda začalo opäť. CHS Alimak p. Břenkovej práve odstavovala šteniatka. Na veľký žiaľ pre mňa , všetci, čo si ich zahovorili predom , mali one záujem aj po narodení. A znova, ako spása , prišla rada sl. Burešovej, že šteniaka, dve fenky k odberu koncom októbra 2005, má pani Lískovcová až v Litvínove. Kedysi by som povedala, že som pre šteňa išla pol republiky. Teraz to vlastne bolo len cez Čechy. Termín odberu našťastie kolidoval s termínom pracovnej cesty môjho manžela v SRN. Takže sme ráno absolvovali pracovné stretnutie a k večeru sme si odvážali okrúhle šteniatko s plyšovou srsťou. Barborku z Júlinčina chovu, dcéru vtedy Českej šampiónky Júlinky Myš-Fyš a Baronka od Hradu Bradlec.Domov sme dorazili až v noci. Mali ste vidieť syna... a samozrejme našich staroosídlencov. Dcéru prekvapenie čakalo až ráno, v noci sa nezobudila. Všetci z toho šteniatka ,, zjihli". ( Slovenský čitatelia mi odpustia tento čechizmus, ale slovenské slovo, ktoré by patrične vystihlo chovanie tých 2+2 ( rozumej dve deti a dva psy) som vo svojej slovnej zásobe proste nenašla.) A tak, ako Mechúrik-Koščúrik prizval na spoločnú cestu svojich kamarátov, aj my sme povedali. ,, Barborka, poď s nami a budeme traja."
Niečo o Barborke.
Vymýšľať nové pomenovanie pre šteniatko, ktoré si už prinieslo tak milé meno, bolo zbytočné. V podvedomí sa mi to meno spájalo s predstavou bacuľatého, usmiateho dievčatka . Pozrite na obrázok. Neusmieva sa na Vás? Akurát je to pes. Pes s veľkým a oddaným srdcom. Až pri nej som pochopila, čo znamená veta:,,Lítat za někým jako čokl." Keď už toľko chodí, že dosiahne , aby som si sadla a vzala ju do náručia, ostatní psi a ani deti sa nesmú príliš približovať. Patrím vtedy len jej. Žiarli ako Otello. A ešte veľmi rada papká. Niekedy ju deti preto volajú aj Bramborka. A miluje sušené hrozienka. Za hrozienko by snáď aj do vody skočila... To sa nám veľmi osvedčilo na výstavách. V deň svojich prvých narodenín splnila podmienky pre priznanie titulu Šampión krásy mladých SR.Tento jej bol dňa 10.11.2006 aj udelený.( Viac výstavy.)
Ako vychádzajú spolu.
Každý náš pes je úplne iná povaha. Tony je veľmi vyrovnaný a pokojný pes. Aj v dospelosti sa vie úžasne odviazať a zahrať. Rád aportuje, len nič nechce priniesť a zásadne si veci odnáša do pelieška. K fenám je tolerantný, vždy radšej ustúpi, v prípade Barborky hlavne , ak ide o nejakú maškrtu. Nemá žiadne zvláštne stravovacie požiadavky a hoci je z Prahy, miluje slovenské halušky.
Nely je silne dominantná fena, ktorá nemá vo zvyku sa vnucovať. Keď cíti , že mám starosti alebo prácu , zalezie do pelieška a trpezlivo čaká. Keď si ale sadnem do kresla, v momente je mi v náručí. Miluje teplo ľudskej postele. V pravom zmysle slova je to ,, pán pes ". Manžel na ňu nedá dopustiť. Je to jeho ,,mystický tibetský pes", ktorý druhými očami vidí štvrtý rozmer nášho sveta...
Barborka je malá žiarlivá provokatérka, ktorá už nesúperí s Nely o miesto v mojom náručí. Neznesie, ak sa príliš dlho zaoberáme iným psom , ako ňou. Ju treba vždy pohladkať. To súperenie sa už párkrát skončilo aj bitkou,ale keďže som nemala to srdce, nechať to na prírodu, neviem , ktorá z nich by sa podriadila. Tony prebral úlohu fanúšika,ale nepodarilo sa nám zistiť, ktorej fandil. Spoločne by boli schopní sa pustiť aj do väčšieho psa. A zvlášť nemajú radi, ani neviem prečo,kokršpanielov.
Ťažšie sa žije počas hárania, Tony len chodí a kňučí. Ale zatiaľ sme to vždy zvládli, aj keď ma raz presvedčil, aká silná je psia náklonnosť v tomto období, keď sám, v zatvorený v izbe, toľko skákal, až stlačil kľučku a bol pri fenách , ktoré boli pustené v átriu domu.
Ako sa hovorí : ,, Malá kopa pýta viac, " aj ja dúfam, že sa naša svorka ešte rozrastie. Uvažujem o farebnom krysiarikovi. Okrem toho sa snáď v krátkom čase pošťastí prvý odchov šteniat. Keby všetko dobre dopadlo, chceli by sme na výstavách v budúcom roku už prezentovať nejaké naše zvieratko.
Kto sa o nás stará.
Naši psi už rok nechodia do škôlky. Keď sme s manželom v práci a deti sú v škole , svorku už nemáme u starých rodičov, pretože moja zlatá mama pred rokom odišla, odkiaľ niet návratu . Psíci musia byť sami v dome, ale pri neočakávanom návrate sme zistili, že si v to dopoludnie vystačia sami, Tony svedomito očistí Barborku, Barborka zasa Auroru a Bea , Bibi a Bonie sa poolizujú navzájom a potom všetci čo... ? No spia ;-) , aby boli oddýchnutí, keď prídeme domov a riadne nám to popoludní osladili svojou všadeprítomnosťou :-). Ich nosánky sú potom všade, v káve , v čaji, v uchu, v nose....sú to naše malé ,,borozany " ( pozn.: BOROZAN je prípravok na liečenie podráždenej sliznice nosa ), sadneš si a máš ich na kolenách...tie chvíle milujem, je to obkľúčenie krysiarikmi...
O zdravie našich zvietat sa stará UVLaF Brno, Veterinárna klinika Žilina a Ambulancia MVDr. Kafku . Vždy u neho nájdeme tú správnu radu a pomoc, ale , kto rád chodí k doktorovi. Psíci si už na pravidelné očkovania a nevyhnutnú manipuláciu s tým spojenú , zvykli. Aj keď , ešte len vezmem očkovací preukaz , už je chvostík stiahnutý...