December u nás...
...prežili sme!
November u nás...
Smutne začal tento mesiac
...namiesto šteniatka som mala doma sučku bez šteniatka, po cisárskom reze, smutnú...a k tomu ten november...pamiatka zosnulých....brrrrrr...lenže, keď ma život pritlačí, spomienkami, odžitými skúsenosťami a mne sa zdá, že niet ,,kam z konopí“, nastúpia pomocníci, no hádajte, ktorí... no moje psy...aby som sa nenudila...poznáte pojem ,, synchronizácia ruje“ ? Používa sa v chovoch hospodárskych zvierat, aby sa mláďatá rodili v istom, vopred vybranom termíne. Kvôli ich následnému predaju, hromadnému zástavu maštalí ,,novou krvou“ ... nepotrebovali moje sučky ani synchronizáciu ruje, toto si dôsledne vedia ustrážiť aj samé a ako najstaršia z nich, Barborka, začala, tak jej dcéry a vnučky, deň po dni, týždeň po týždni pokračovali...a ja som s malou dušičkou tŕpla, či som 144,- EUR za výstavu koncom mesiaca zasa kvôli háraniu nádejných účastníčok nevyhodila do ,, luftu“...a na druhej strane, aby som prišla na iné myšlienky...mám doma troch krytia schopných psov, ktorí boli z ,, globálneho hárania" u nás, no mierne povedané, na nervy!!!
...Nasledovalo ďalšie neradostné zistenie, že prvá sučka, ktorá našu chovateľskú stanicu opustila, dlhosrstá Izis, nikdy nebude uchovnená. Snažím sa robiť veci najlepšie , ako viem. Pátram, kombinujem, počítam...sučka opúšťala domov bez náznaku akejkoľvek vady, ktorá by bránila jej využitiu v chove. Žiaľ, jej ďalší vývoj rozhodol inak...len sa márne od momentu zistenia tej skutočnosti snažím dopátrať k príčine toho stavu....odpoveď niekde je, len nie je v mojich silách ju nájsť. 
A prišla posledná tohoročná výstava v Nitre. Úspešná? Neúspešná? V každom prípade je moja Helada chovnou fenkou pražského krysaříka v SR s hodnotením V1 CAC BOB. Cyriška /Charlotte/ , s VD1 na svojej úplne prvej výstave, má k tejto méte našliapnuté, ešte jej chýba klubová výstava...trochu smutná som z Maxa. V jeho prípade nás čaká ešte dlhá, veľmi dlhá cesta...diskvalifikovaný. Napriek tomu všetkému sa mi na tejto výstave dostalo zadosťučinenia, ktoré by som nikdy nebola očakávala ...keď sme čakali na posúdenie, pristúpila k nám tmavovlasá pani a pohladiac naše psy, spýtala sa čosi ruskou angličtinou...zachytiac ten nezameniteľný prízvuk, spustila som na ňu rusky...a čo sa pýtala? Najprv skonštatovala : ,, Eто наверно пражские крысарики! И скажите, пожалуйста, ето eщё щенки ? “ Moja odpoveď bola jednoznačná: ,,...нет, они взрослые, им 14 и 20 месяцев ...“ Obdivný pohľad a pochvala mi dobre padli, ale ešte viac to tiché nevyslovené uznanie medzi vyslovenými vetami...
naše 2 kilové , 20 centimetrové psíky sa jej v porovnaní s tými, čo na výstavách vída / a že je to ostrieľaná vystavovateľka, ako som neskôr zistila! / , zdali ako šteňatá. A aj táto skúsenosť ma utvrdila v tom, že to, čo sa snažím dosiahnuť, klasického pôvodného krysaříka s výškou blízkou 20 cm je, napriek všetkému, tá správna cesta... 
Október u nás, alebo...
...všetko zlé je aj na niečo dobré.
Začal sa avizovaným sanitárnym dňom. Všetky pelechy, deky, podložky, s ktorými prišla moja svorka do styku, aj moje šatstvo, kde bol predpoklad, že som v ňom prišla do styku so zvieraťom v akútnej fáze tejto malej enzoocie u nás, všetko , bez ohľadu na štítky a výstrahy, čo sa smie a čo nie, putovalo do práčky na vyvárku...zrazí sa, nezrazí, všetko jedno...všade bolo cítiť savo, psíci po opätovnom ,,naskladnení,, do svojich ubikácií trochu slzili, kašlali a kýchali, ale bola som nekompromisná...keď musíš, tak musíš...na celej tejto udalosti a pre mňa novej skúsenosti bolo zvláštne, že onezdraveli všetci, okrem sučiek z môjho vrhu B, Beatrix, Bianky a dlhosrstej Bonnie. Všetci, aj generácia pred nimi, rodičia Faun a Barborka, aj po nich, Frederika , Celine a všetci vnuci a vnučky, ale B-čka, ony nie...vrodená odolnosť? Rezistencia sliznice čreva proti účinku toxínov ,, čohosi,, ? Neviem! Ale šťastná som , lebo práve v tomto čase už bolo jasné, že Bonnie bude mať šteniatka. Antibiotiká s nepreukázaným teratogénnym vplyvom na plod, ktoré možno podať aj počas gravidity, síce boli nachystané, ale nebolo ich treba, našťastie...Bonnie neochorela! Chorobu sme zvládli, bolo treba dostať svorku do kondície spred tejto udalosti. Predovšetkým potom Maxa...prečo? Vychudol a ten stav odhalil niečo, čo by som ani v zlom sne nebola predpokladala...pozostatok zlomeného rebra...u nás sa mu to nestalo, žiaľ, priniesol si to z obdobia, keď bol ,, predaný,, ...a ja som až teraz pochopila, prečo si zo začiatku, keď sa vrátil domov, pri kontakte s človekom, líhal v panike na chrbát...už si nelíha...musím ho rýchlo vykŕmiť, aby mu to zlomené rebro nekazilo image... Všetko zlé je na niečo dobré, už správanie Maxíka po návrate domov, chápem...
...a potom prišlo vyvrcholenie udalostí, pôrod našej Bonnie...žiaľ, nešlo všetko tak, ako som si predstavovala, 66.deň nadránom pôrod síce začal, ale nepokračoval a šteniatko, sučka , 50g, čierna s pálením, bez bielej škvrny, bez fontanely , potomok nášho Ewana, chovného psa, ktorého, s ohľadom na kohútikovú výšku 25 cm, na krytie ,, von,, neponúkam, cisársky rez neprežila...ale, všetko zlé je na niečo dobré...Bonnie napriek prekonanej pyometre po minulom krytí tentraz úspešne zabrezla a Ewan nie je neplodný, naviac, šteniatko po ňom bolo pri narodení bez vád! Toto všetko priniesol október u nás... všetko zlé je na niečo dobré...
Našu fotogalériu sme obohatili o fotografie maranských kuriatok, ktoré sa vyliahli u nás...
September u nás...
...bol vyčerpávajúci mesiac. Predovšetkým v znamení ,,späť do školy“ a všetkým, čo s tým súvisí, pomôcky, preukážky, potvrdenia, ,,bumažky a štemple“ . Ach jaj... Aby som si to trochu odľahčila, prihlásila som svoje mladé zvieratá, Maxa, Didlinu a Cyrilku na Špeciálnu výstavu KCHMPP koncom tohto mesiaca. Ale poporiadku...
Hneď v prvých dňoch sme sa dočkali ďalšej udalosti, ktorá síce so psami nesúvisela, ale osobne ma naplnila zvláštnym pocitom na vlastnej koži okúseného zázraku prírody. To vtedy, keď sa pod kvočkou po 21 dňoch objavili vysedené, moje vlastné, kuriatka maransky medenokrkej. A ako jedna doktorka k vlastnému kuraťu prišla? Bude v Článkoch...
Nasledovalo pár pokľudných dní, keď som psiu omladinu intenzívnejšie vodila, stavala, motivovala k čo najlepšiemu výkonu na spomínanej výstave. Za piškótku by aj stojku urobili, lenže piškótka sa príliš lepí na zuby a to pri ich prehliadke veľmi vábne nevyzerá. Rozhodla som sa teda skúsiť iný druh motivačného prostriedku. Žiaľ, pravdepodobne išlo o šaržu, ktorá obsahovala ,,niečo“ , čo mladým zvieratám ,,nesadlo“. Keď sa u Maxa, ktorý dostal novú pochúťku ako prvý, objavila krv vo výkaloch, nenapadlo ma, že to môže súvisieť s tou ,, dobrôtkou" a moja cesta mala jeden smer...s podozrením na cudzie teleso smerovala na UVLaF Brno, ak by náhodou bol nevyhnutný aj chirurgický zákrok alebo hospitalizácia. /Skúsenosť s dvakrát ,,ambulantne“ operovanou a predsa uhynutou Frídou som si už nechcela zopakovať!/ Predpoklad sa, našťastie, nepotvrdil a keďže pes bol bez teploty, mala pomôcť nasadená diéta. A odpoveď na otázku: ,, Ostatní psi ve smečce jsou v pořádku?“, znela : ,, Áno, sú!“. Neboli! Bol piatok pred výstavou a mne sa o jej absolvovaní aspoň s fenkami rozplynuli všetky sny. Čo však bolo ešte horšie, príznaky sa začali prejavovať aj u ďalších zvierat, taká malá enzoocia pre potešenie chovateľa, ktorý v septembri nemá do čoho ,,pichnúť“. A do tohto stavu mi hlavou znela pesnička: ,,...už len 22 dní, prosím nezabudni, že sa blíži...“. Tak sme hromadne hladovkovali, na pohľad tých desiatich párov smutných , hladných očí ešte dlho nezabudnem, potom diétovali, brali smectu, staršie zvieratá aj antibiotiká a digestíva. Po úmornom týždni, keď som chodila okolo psov temer nedýchajúc, s obavou a otázkou : ,, Ktorý ešte začne...!?“ , naviac, ak je doma aj trojmesačné šteňa s neúplnou imunitou, sme uvideli zasa poriadne, veď viete čo... A koľko radosti mi tentoraz narobilo...október určite začnem sanitárnym dňom! Milujem vôňu sava!
August u nás...
...naplnila aktivita z iného chovateľského súdka, aj keď psia svorka je tu stále s nami. Keď sa ešte v júli jedna z našich sliepok rozhodla, že sa stane mamou a nijako ju nebolo možné presvedčiť, aby to nerobila, podložila som jej do hniezda naše vajíčka, veď, kohúta, milovníka, máme.
Poučená z minulého razu, keď mi iná kvočka zliezla z hniezda 18. deň a násadu zachladila, lebo ju otravovali čmelíci, krvcicajúci paraziti, dôkladne som túto novú nádejnú matku posypala prípravkom proti nim a začala som sa tešiť na kuriatka...Trinásty deň som ju násilím polomŕtvu z hniezda vytiahla, lebo hoci mala vodu aj potravu nachystanú vedľa, sedela tak úpenlivo, že temer uhynula. Vajíčka, nevajíčka , zachladí, nezachladí, zachraňovala som kvočku. Našťastie jej ostalo ešte niečo zo životnej sily a po dni napájania a kŕmenia sa, preživšia, do hniezda vrátila a sedela ďalej. Keď mal prísť ten deň ,,D,, bola som napätá a netrpezlivá. Ak boli vajíčka oplodnené, prežili kuriatka? Ale keď sa ani nasledujúci nič neliahlo, išla som vajíčka lepšie poobzerať a zistila som s nevôľou, že náš kohút má značné rezervy...Lenže kvočka odmietala z hniezda zliezť. Kúpila som teda násadové vajíčka čistokrvných maransiek, sliepok s ,,chlpatými,, nožičkami, ktoré znášajú čokoládové vajíčka. Nie ,,kinderká“, ale vajíčka také tmavé, ako čokoláda. Kvočka zasadla opäť. Tentoraz som ju ja pravidelne, na krátky čas, vždy z hniezda vzala a ona sa nazobala a napila. Tak sme to spolu ťahali celých 20 dní a potom to prišlo...lenže to bol už september, tak predbiehať nebudem...
Júl u nás
Sú mesiace, keď čas plynie akosi pomalšie a zdá sa, že sa nič nedeje. Uhorková sezóna. Keď sme sa začiatkom mesiaca dočkali a úspešne odrodili vrh J a po pár dňoch zistili, že je opäť bezúdržbový , Frederika zvláda všetku starostlivosť sama a váha pekne pomaly stúpala, zdalo sa, že bude mesiac naozaj pokojný, ako sa na prázdniny patrí. Ale chyba lávky...Prečo? Barborka si úspešne natrhla horné viečko, neviem, či v spore o nejakú dobrotu s iným psom, alebo tým, že neopatrne prebehla popri nejakom kríku vonku. Len na mňa zrazu hľadela opuchnutým okom a zakrvácaným viečkom. Čo teraz? Šiť či nešiť? Ranu som vyčistila za útrpného pohľadu pacienta, ktorý každý dotyk prežíval, ako by ho z kože drali. Našťastie sa ukázalo, že rana síce silno krvácala, ale nie je až tak veľká, aby sme sa nepokúsili zvládnuť to sami. Pravé týranie prišlo až s nasadením ,,satelitu,, , ochranného límca . Hoci je Barborka inteligentný psík, ktorý si dokáže otvoriť dvere aj smerom k sebe, nie len tlakom labiek od seba, mimochodom je jediný môj pes, ktorý to dokáže, jej inteligencia na to, aby pochopila, prečo má na krku nocou-dňom tú odpornú a obmedzujúcu vec, nestačila. Najskôr sa hnevala, potom na paničku, teda mňa, hádzala útrpné pohľady, ale neustúpila som. Dva týždne tejto ochrany a ošetrovanie priniesli úspech v podobe krásne zhojeného viečka. Jedinou pamiatkou na poranenie je pár bielych chĺpkov, ktoré nad jazvičkou vyrástli. A aby toho nebolo málo, pri pravidelnej hygiene a kartáčovaní srsti malej Donny, ostalo mi na kefe zrazu akosi veľa srsti a na koži sa objavila mokvajúca spodina. ,,Hot spot“ po poranení iným psom, alebo ho spôsobil fakt, že Donna sa v poslednom čase dosť rozožrala a má pár dkg naviac, takže za krkom tukový val s horšou ventiláciou kože? Inak si vec neviem vysvetliť, lebo blchy ani svrab v chove nemám. Ktovie...Rana síce vyzerala hrozivo, ale aj tento krát pomohol babský recept. Odvar repíka lekárskeho a atb zásyp ranu pekne vysušil a vyhojil. Len má dnes Donna holý, vyholený chrbát. A to júl vyzeral ako pokojný prázdninový mesiac, keď sa budeme tešiť zo šteniatka a nič sa u nás diať nebude.
Jún u nás...
...bol trochu vypätý. Keď som 31. mája odkladala ohrádku na šteniatka z obývačky, lebo naši odchovanci, Imhotep a Izis v tento deň opustili rodné hniezdo, už som máličko tušila, že ju neodkladám nadlho. Začiatkom júna bolo po sonografickom vyšetrení našej fenky Frederiky naozaj jasné, že si toto leto ešte jedny šteniatka užijeme. Pre Frederiku som vybrala rovnakého otca potenciálneho vrhu ako narýchlo pred časom pre jej matku Beatrix . Tento raz už cielene a oveľa skôr. Na Deň víťazstva, 9. mája, sme s krásnym Dukátom Boramo sole za pätnásť či dvadsať minút dosiahli aj my malé krycie víťazstvo. Sonovyšetrenie už v 24. deň možnej gravidity, kvôli mojej netrpezlivosti, trvalo tentoraz dlhšie, ako obvykle. Prvý verdikt znel: ,, Je to čisté...“ . Lenže fenku poznám a aj podľa iných znakov a správania som graviditu predpokladala a nechcela veriť negatívnemu výsledku krytia. Toľko sme znova a znova hľadali, až sme ten maličký mechúrik vo Frederikinom brušku objavili. Jeden! Bude to dobre, alebo jeden značí aj jeden = veľký a budú komplikácie...? Čas ukáže...V tomto mesiaci som pôvodne naplánovala ešte dve krytia mojich chovných sučiek s tým, že si v lete chov naozaj užijem. Ale...človek mieni, okolnosti menia a ja som sa svojich plánov na ďalšie letné vrhy musela, hoci nerada, vzdať. Jediné, čo je na tom potešiteľné, že to bolo v záujme zdravia. Môjho. Tak som aspoň počítala Frederikine dni, vážila, s malou dušičkou sledovala prírastok hmotnosti a odhadovala, aké veľké sa nám to jedno šteniatko napokon narodí.
Máj u nás...
Udalosti mája predurčil ešte mesiac marec...po zlej skúsenosti s pyometrou cez minuloročné Vianoce u našej Bonnie, na odporučenie ošetrujúceho vet. lekára, sme koncom marca Bonnie kryli. Cieľom v tomto prípade nebol ani tak ďalší vrh v chovateľskej stanici, ale terapeutický účinok gravidity. A máj mal byť mesiacom zrodu tohto ,,terapeutického,, vrhu...nebol. A potom ešte , poznáte to, ak ste so zvieraťom temer 24 hodín denne, všimnete si aj tú najmenšiu odchýlku od bežného vzorca jeho správania sa . A to som si všimla u mojej ďalšej sučky Frederiky... a ja, ako vyhlásený ,,poplachový referent" , zbalila som obe, Bonnie aj Frederiku ešte 30. apríla, lebo 1. máj je sviatok práce bez práce a zaviezla ich na kontrolu a vyšetrenie na UVLaF v Brne. Gravidita Bonnie sa nepotvrdila, ale...vyšetrenie Frederiky ukázalo tzv. tichú ruju. Zmena chovania sa objasnila, len zo mňa nálepku toho ,,poplachového referenta,, už nik pred členmi rodiny nezmaže. So zdravými psami chodím do Brna, lebo... lebo JA...
Potom, už naozaj v máji, presne prvý májový víkend, sme sa s našimi mladými zvieratami zúčastnili KV v Alekšinciach. Tak Haniball Max von Lecstein a Helada von Lecstein vykročili na cestu k úspešnému zaradeniu sa medzi chovné slovenské pražské krysaříky.
A že mi Brno, odkedy tam mám dieťa na štúdiách, voľajako k srdcu prirástlo, ešte raz sme sa tam v máji pozreli. S Charlotte von Lecstein, Cyrilkou, sme museli absolvovať trhanie perzistujúcich mliečnych zubov. A čuduj sa svete, koho sme ten deň v na UVLaF nestretli? Som sa nezdržala pozdravu a komentára: ,, Mýlim sa, ak si myslím, že ste...“ , som nestihla dopovedať a po odpovedi na môj pozdrav nasledovalo : ,, Nie, nemýlite sa...“. A ja že : ,, Tiež hľadáte superkvalitu za rozumnú cenu? “ Nasledoval pánov popis problému, ktorý ho priviedol za odborníkmi do Brna. Áno, aj minister slovenskej vlády tu hľadal a som presvedčená, že aj našiel, pre svojho retrívra, pomoc. A tunajší lekári možno ani nevedeli, akého prominentného psa ošetrujú... Ktorý minister to bol? Nepoviem.
A v tom všetkom zhone nám doma rástli a robili radosť šteniatka z vrhu I. Keďže to bol mesiac dosť nabitý , lebo aj pracujem, posunulo sa čipovanie a očkovanie tohto vrhu až do jeho 7. týždňa. A to už prišiel koniec mesiaca , posledný májový víkend a s ním to, čo muselo prísť. Ťažká úloha, poslať šteniatka, zvlášť potom sučku Izis, prvú malú slečnu, ktorá mala opustiť našu chovateľskú stanicu, do sveta. Ale, ten je predsa tak malý...v meste váľali máje a ja som smutná rozoberala ohrádku v obývačke s nádejou, že ju možno, zasa za nejaký čas, budem stavať nanovo...ale to už je príbeh ďalších mesiacov...
Apríl u nás...
Keď som vo februári absolvovala tortúru okolo krytia našej Beatrix, vôbec som si neuvedomila, v zhone tej chvíle, že v tomto roku je dlhý fašiang / to , aby sa staré dievky stihli povydávať/ a Veľkonočné sviatky sú až začiatkom apríla, presnejšie prvý aprílový víkend. Že termín Beátkinho pôrodu vychádza práve na tieto dni mi došlo až oveľa oveľa neskôr. A to, že moja dcéra odíde na internát ešte vo Veľkonočnú nedeľu, lebo musí robiť nejaké protokoly do školy, to som sa dozvedela až v tú nedeľu ráno. A korunu tomu nasadil v kalendári ,, svietiaci ,, 60.deň od krytia Beatrix. Vyprevadila som teda svoju študentku a s malou dušičkou nazerala na Beatrix. Keď podvečer začala hrabať a fučať, premiestnila som ju do vyhriatej kúpeľne , sadla si k nej a čakala. Po odtoku plodovej vody sa objavila na ,,správnom konci,, nádejne vyzerajúca ,,bublinka,, . Lenže...ostalo pri bublinke. Keď sa ďalšiu polhodinu napriek tlačeniu šteniatko na svet nedostalo, smer ďalších mojich krokov bol jasný, napriek sviatku, napriek pohotovosti a všetkému, čo s tým súviselo najbližšia veterinárna klinika...Sonovyšetrenie ukázalo dva živé plody,
z ktorých jeden bol pomerne veľký, hrudníček v najširšom mieste 2,8 cm na reze... napriek obavám, po triezvom zhodnotení stavu, som napokon cisársky rez odsúhlasila. Našťastie všetko dobre dopadlo, aj vďaka veľkej vôli malých psíčkov žiť... hľadali zdroj potravy s takou vervou, že rozptýlili moje obavy o ich ďalší osud a ešte temer spiacu matku donútili k spusteniu mliečka pre ich nenásytné papuľky . Nasledovalo tých pár dní denno-nočných kontrol po dvoch-troch hodinách, či pijú, či neplačú, či majú napité, ale priehmatné brušká, či je matka spokojná a pokojná, pravidelné ranné váženie, keď je človek vďačný za každý gram / hoci chyba mojej digitálnej váhy je +- 2 g/ ...to pozná hádam každý chovateľ. Aj tento vrh sa napriek dramatickému vstupu do života ukázal ako bezúdržbový a dnes sú z novorodencov krásne ,,veľké,, psíky...ktoré, ako sa zdá, majú už aj svojich nových majiteľov.
Marec u nás
Mám vonkového psa...tak nazývajú niektorí majitelia svojich psov, ktorí prebývajú vonku...na dvoroch, vo voliérach , v kotercoch...jednoducho mimo dom...aj ja mám takého psa...suku NO s PP, Sunee ze Stříbrného kamene, naša ,,Sany,,...ale s ohľadom na moju ,, slabú,, povahu je ,, vonková,, iba ak, neprší, nesneží, nefúka vietor, príliš nepáli slnko, no jednoducho, ak cítim z jej správania diskonfort , zdieľa s nami miestnosť, kde pozeráme televíziu...ale je to ,, vonkový pes,,...prisahám...a potom raz... vezmem vonkového psa v plnej kondícii na prechádzku, ako každý deň...hádžem aporty a ona nosí a nosí... a neúnavne nosí...a večer, pri kŕmení, si všimnem, že len neochotne príde k miske...misku vezmem...fenu prevediem po dvore a vidím, kríva...ráno zabalím zadné sedadlá našej audinky do deky chlpy absorbujúcej a či sa komu páči, či nie, smer cesty je jasný UVLaF Brno...klinické vyšetrenie...žiadny nález...nedivím sa... suka v strese...hoci by ako bolelo, nič nedá na sebe znať...našťastie sú objektívne metódy diagnostiky...RTG, SONO...zlomenina kosti kolenného kĺbu, pomliaždenie svalov stehna...naša ,, Sany,, sa pomaly preberá z narkózy...terapia...kľudový režim, venčenie na vôdzke, žiadne ,, myškovanie,,...žiadne skoky...proste musí byť s nami na TV...kontrola o mesiac...ale aj tu platí, že zlé, je na niečo dobré ....rtg bedrových kĺbov v sedem a pol roku veku našej ,, Sany,, ukázal, že má DBK 0/0 , kĺby bez známky artózy, rednutia kostného tkaniva, či iných anomálií.......a do tejto ,, radosti,, čaká naša Beatrix šteniatka... :D
Február u nás...
Dane, dane, dane...a ešte udalosť, ktorá mi potvrdila , že topiaci sa slamky chytá, že v núdzi poznáš priateľa a dala pocítiť, akú uľavu prinesie, ak ti niekto vytrhne tŕň z päty...ale o význame týchto porekadiel a prísloví až neskôr...
Január u nás...
Už pár rokov späť začínam aktuality prianím do nového roka. Teraz to zmením na konštatovanie. Tento rok bude rokom výziev. Predovšetkým pre mňa...
Poporiadku...čo sa v januári u nás dialo...naša nádej na ,,uzávierkové,, šteniatka sa nenaplnila. Som trochu smutná...ale, asi to tak malo byť...čas ukáže. Viac o peripetiách okolo plánovaného a zatiaľ nenaplneného vrhu ,,I,, v Článkoch a postrehoch.
Teraz by sa sem hodilo : ,,Bolo nás jedenásť, už nás je len....“ , ale to v našom prípade neplatí. Bolo nás jedenásť a už nás je trinásť...Trinásť, pán Boh pri nás...hovorili s obľubou pri tejto číslovke moja stará mama. A mne sa chce povedať : ,, Trinásť, pán Boh s nami a zlé preč...“ Ale nie!
Stalo sa to, čo sa chovateľom občas stáva...do našej chovateľskej stanice sa presne po 10-tich mesiacoch /dokonca na deň presne/ vrátil psíček, náš odchov, Haniball Max von Lecstein. Predaný s perspektívou nechovného kryptorchidného rodinného miláčika najprv sa ,,pohral,, s mojimi profi-odhadmi, keď sa v piatich mesiacoch stal ,,dospelákom,, so všetkým, ako má u správneho psa byť, aby neskôr zamiešal karty druhý raz, keď sa jeho majitelia, zo zrejme vážnych, ale mne neznámych dôvodov, rozhodli vrátiť ho späť. Ako slušní ľudia , dodržali podmienky zmluvy a ponúkli psíka najskôr domov. Neviem, či je to riadenie osudu, ale dnes som vďačná za to, že celá vec práve takto dopadla. Max je totiž úžasný...
A že chýba do počtu 13 ešte jeden prírastok? Tým je veľmi pekne sa vyvíjajúca sučka z nášho vrhu ,, CH“ , Charlotte von Lecstein, ak chcete Cyril-ka. A prečo aj ona zostala doma? To je už iná januárová rozprávka...
A napokon, od rozprávok späť do reality...kontrolné vyšetrenie nášho Fauna ukázalo, že po troch mesiacoch na diéte a podporných preparátoch sú jeho výsledky pečeňových testov veľmi, ale naozaj veľmi dobré a stav pečene sa stabilizoval. Je to jednoducho náš malý veľký bojovník...